RIMAVSKÁ SOBOTA. Je skromný, srdečný a takmer vždy usmiaty. Sedemdesiatšesťročný Bartolomej Váradi sa svojím talentom len nerád chváli, hoci by mohol. Ako huslista prešiel takmer celý svet a jeho umenie ocenil každý, kto ho stretol. Husle sú jeho verným spoločníkom už od detstva.
Talentovaný chlapec
Narodil sa v obci Sútor v okrese Rimavská Sobota do muzikantskej rodiny. „Aj môj otec bol huslista. Pamätám sa, ako som mu kradol husle. Viseli na stene. Ja som ich potichu zobral a pobrnkával som si na nich. Otec si všimol môj talent a prihlásil ma do hudobnej školy," spomína huslista. V škole sa mu darilo, diplomov pribúdalo. Chcel ísť na konzervatórium, no rodine to nedovoľovali finančné pomery. Otec ho prihlásil do ľudovej školy v Rimavskej Sobote. Chlapec sa snažil, rokmi pribúdali nové skúsenosti a výzvy.
Štrnásť rokov so SĽUK-om
„Na vojne som založil kapelu, s ktorou sme chodili na rôzne podujatia. Na jednom si ma všimol pán Andrašovan, vtedajší riaditeľ SĽUK-u. Už vtedy mi povedal, že po vojne musím prísť k nim. Konkurz v Lučenci som absolvoval pred všetkými členmi súboru. Mal som veľkú trému," hovorí Bartolomej. Profesionáli ocenili jeho talent, stal sa jedným z nich. Na dlhých štrnásť rokov.
„Boli to najkrajšie roky môjho života. Ako prvý huslista som so súborom pochodil takmer celý svet. Amerika, Japonsko, Francúzsko, Maroko, Tunis, všade sme mali úspech. Videl som vyspelú Ameriku či romantické Francúzsko. Najlepšie som sa však cítil v Maroku. Ľudia, mestá, kultúra, veľmi sa mi tam páčilo," zasnene povie huslista.
Keď odišiel zo súboru, kamaráti ho nahovoril, aby to skúsili v Slovenskom rozhlase. Založil šesťčlennú kapelu. „Chodievali sme na tri mesiace do Švajčiarska a hrávali v rôznych kaviarňach. Doma sme strávili len mesiac. Cestovanie bolo veľmi únavné," hovorí Bartolomej.
Hrával aj v kaviarni vo Viedni
Ako roky pribúdali, cestovanie sa pre neho stávalo čoraz viac únavným. Rozhodol sa usadiť. „Našiel som si kaviareň vo Viedni, kde som hrával desať rokov. Bolo to vychýrené miesto, kde sa stretávala miestna smotánka. Hrával som takmer všetko. Operety, evergreeny či husľové sóla. Aj Číňanovi som vedel ulahodiť. Do kaviarne chodil aj známy umelec Leonard Bern-stein. Prišiel ku mne, objal ma a povedal, že sa pri mojej hudbe cíti skvele a má z nej naozajstný pôžitok," spomína virtuóz. Aj po rokoch sa rád vracal na miesto, kde si splnil časť svojho sna z detstva.
Chová exotické vtáky
Tvrdé roky driny si však vypýtali svoju daň. „Postupne som začal cítiť bolesť v ruke. Tréningy, ktoré niekedy trvali aj osem hodín, spôsobili presilenie a lekári mi odporučili s hraním prestať. Z Bratislavy som sa preto pred dvanástimi rokmi vrátil domov. Dnes už len oddychujem. Našiel som si záľubu v chovaní exotických vtákov. Spievajú nádherne," ukazuje nám Bartolomej svojich spoločníkov. Spoločnosť mu doma robí aj dcérka Daša.
Rád spomína na roky hrania
Na hudbu však úplne nezanevrel. „Aj dnes ma pozývajú na rôzne podujatia a firemné akcie a ja veľmi rád prijmem takéto pozvanie. Teší ma, že aj môj syn Bartolomej je hudobník. Hráva na klavíri vo Švajčiarsku," hovorí pyšný hudobník. Zoberie do ruky husle a začne hrať. Rýchlo, pomaly, smutne aj veselo. V očiach sa mu zalesknú slzy. Možno spomína na kaviareň vo Viedni alebo na svojho otca, s akou vážnou tvárou bral do rúk husličky, aby z nich dostal tie najkrajšie tóny.
