Od príchodu až po koniec, kedy väzňov oslobodili Američania.
DIVÍN. Má len o dva roky menej ako storočný dom, v ktorom býva. Nohy a zrak mu už dobre neslúžia, no pamäť má výbornú. V poličke ukrýva denník. Písal ho v zajateckom tábore v Nemecku. Skrýval ho v čižme. Zub času na ňom zanechal stopy. Stránky v malom zošite zažltli, písmo vybledlo. Niektoré strany sa už nedajú čítať. No spomienky v hlave jeho pisateľa ostali. Akoby to bolo včera.
„Na tú hrôzu sa nedá zabudnúť. Mali sme strach, bola nám zima, trápili nás choroby. Mysleli sme len na slobodu, domov a na to, ako sa dosýta najesť," hovorí Mikuláš Mózer. Mal šťastie, prežil. Mnoho jeho spoluväzňov nie. „Mňa držali pri živote modlitby a oporou mi bol aj denník. Mám v ňom opísaný každý jeden deň vo väzení. Sú to bolestivé spomienky," hovorí Divínčan.
Odpočúval hovory a bol aj kuriérom
Narodil sa 8. novembra 1912 v Martine. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mal tridsaťdva rokov. „Tesne pre vypuknutím povstania ma pridelili k I. výhradnej rote k III. skupine. Zaradili ma ako zástupcu vystrojovacej roty. Veliteľom bol otec nášho pána prezidenta Vlado Gašparovič. Mal som na starosti výstroj a výzbroj mobilizovaných povstalcov. Po skončení mobilizácie ma armádne veliteľstvo odvelilo na Poštový úrad do Zvolena ako vojenského cenzora, kde som zodpovedal za prevádzku spojenia armády. Odpočúval som všetky civilné a vojenské hovory. Tesne pred pádom Zvolena ma opäť prevelili. Stal som sa kuriérom I. Československej armády na Slovenku. Na Donovaloch, kde sídlilo veliteľstvo, mi dali do rúk zalepenú obálku, ktorú som mal doručiť majorovi Alexandrovi Kordovi. Nikto mi nepovedal, kde ho mám hľadať. Chodil som po horách, dolinách, kým som ho nenašiel. Potom sme dostali rozkaz stiahnuť sa do hôr. Nemci vyčíňali. Okolo nás dunela streľba. Zajali nás na Kosodrevine. Kázali nám odhodiť batohy a kľaknúť si na zem. Objal som kamaráta Imra Šataru. Mysleli sme si, že nás zastrelia. Dodnes tomu nerozumiem, prečo nás nechali žiť," povie pán Mikuláš. Spomienky aj po rokoch bolia, ťažko sa ubrániť slzám.
V tábore bol len číslom
V Liptovskej Osade ich zavreli do pivnice. „Bola nám zima, nevedeli sme, čo s nami bude, ale žili sme," hovorí pamätník vojny. Previezli ich do vojenského väzenia v Bratislave a po formálnom súde ich 13. decembra 1944 naložili do vozňov pre dobytok. Odvliekli ich do koncentračného tábora Stamulager. Väzeň číslo 163788 si začína písať denník.
„Utorok 23. 1. 1945 sme mali ťažký. Ráno nám kázali všetko si zbaliť a nastúpiť na odvšivavenie. Zaviedli nás do jednej miestnosti a pustili na nás vodu. Šaty nám dali do plynu. Nechali nás úplne nahých niekoľko hodín, až potom nám dali šaty. Večer nás zaviedli do jedného baráku bez okien. Bol silný mráz. Aby sme nezamrzli, celú noc sme chodili," číta z denníka.
Boli to ťažké dni. Väzňov trápil hlad, hnačky, mráz a strach. Dvadsiatehopiateho januára bol Mikuláš medzi tými, ktorých naložili do „dobytčáka" a viezli nevedno kam. „Cesta trvala deväť dní. Deväť nekonečných dní. Mali sme jedno vedro pre 46 ľudí. Po troch dňoch sme si už na smrad zvykli. Niekto z nás ani len netušil, kam nás to vezú," spomína dôchodca.
Papier bol trpezlivý, veľa zniesol
Druhého februára ich vyložili v zajateckom tábore v nemeckom Altenburgu. V jednej miestnosti ich bolo tristo. Nie ľudia, ale čísla bez mena. Kto mal šťastie, dožil sa rána.
„Strava bola biedna. Ak sme si chceli prilepšiť, chodili sme na smetisko zbierať kožky z kalerábu alebo repy. Dozorcovia nás bili. Tých, ktorí nevydržali, pochovávali do spoločnej jame, ktorá bola neustále odkrytá. Ja som sa modlil, dúfal a písal si denník. Papier je trpezlivý, veľa znesie. A my sme tiež veľa zniesli," povzdychne si bývalý zajatec. Ma chvíľu preruší rozprávanie a uprie pohľad do okna. Vonku svieti slnko. Je jar. „Aj v tábore sme sa tešili na jar. Mrazy boli neznesiteľné," dodá.
Američania oslobodili tábor trinásteho apríla. Devätnásteho je posledný dátum, kedy si Mikuláš zaznamenal deň v tábore. Domov sa vrátil 12 júna. Denník si priniesol so sebou. Dlho nedovolil, aby ho jeho blízki čítali. Až po čase. Na jeho listy padali slzy. Potoky sĺz. Za šesťdesiatpäť rokov sa začítalo do väzenských zápiskov mnoho ľudí.
Z riaditeľa sa stal skladník
Neskôr sa Mikuláš stal riaditeľom školy. Mal rád svoje povolanie. V roku 1973 ho vylúčili zo strany. Nastalo ďalšie ťažké obdobie v jeho živote.
„Škoda, že som si aj z tej doby nepísal denník. Bolo by to tiež zaujímavé čítanie. Po vylúčení zo strany ako pravičiarskeho oportunistu začalo moje ďalšie utrpenie. Trestali ma, ako sa dalo. Nevedeli mi odpustiť, že som odmietol spoluprácu s ŠTB a napísal pozdrav prezidentovi Slobodovi a Dubčekovi, ktorý som prečítal na začiatku školského roka 1968-1969. Ťažko som si hľadal prácu. Stal som sa nežiadúcim. Robil som natierača, robotníka, fotografa, skladníka i filmy som premietal. Vtedy som častokrát spomínal na povstanie a tábor. Cítil som krivdu. Bojoval som za vlasť, za slobodu, no cítil som sa ako v kazajke. V roku 1990 sa mi ospravedlnili. Vtedy som mal sedemdesiatosem rokov. Teraz mám deväťdesiatosem," povie pán Mikuláš.
Prežil dve svetové vojny. Pamätníkov tých ťažkých čias nemilosrdne ubúda. Vymierajú. Ostávajú len spomienky. Po Mikulášovi zostane aj denník, ktorý písal väzeň číslo 163788.
