HNÚŠTA. K rezbárstvu ho priviedla láska k prírode. „Milujem vôňu dreva. Ako malý chlapec som chodieval ku krstnej mame. V jej dome bola stará dielňa. Patrila môjmu prastarému otcovi. Vyrábal kolesá. Bol to šikovný kolár. V jeho dielni som bol šťastný," priznáva Milan Krištof. Pochádza z Rimavskej Bane, no už dvanásť rokov žije v Hnúšti. V paneláku si zriadil útulnú dielničku, v ktorej trávi svoj voľný čas. Vyrezáva píšťaly, fujary, pažby poľovníckych pušiek i podložky pod poľovnícke trofeje. Svoje diela zdobí motívmi z prírody. Zrak mu neraz spočinie na majestátnom vrchu Sinec, ktorý vidí z okna.
„Takto mám doma aspoň kúsok prírody. Vôňu dreva a lesy, ktoré vidím z okna. Rád chodím do hory. Strávil som v nej väčšinu svojho života. Vyštudoval som lesnícku školu. Potom ma živila ťažba dreva. Pred rokom som však stratil zamestnanie. V okolí Hnúšte je málo pracovných príležitostí. Hľadám si poriadnu robotu, pretože môj koníček ma zatiaľ neuživí," povzdychne si rezbár.
Najradšej má lipu
Už na strednej škole v Banskej Štiavnici chodil na rezbársky krúžok. „Vyrezal som dve sošky. Mne osobne sa nepáčili, ale nemohli byť zlé, pretože jedna mi zmizla. Jednoducho mi ju ktosi potiahol. Keď sme sa s manželkou presťahovali na slobodáreň, chcel som vyrezať nejaké ozdoby na steny, aby neboli prázdne. Tak som vlastne odštartoval svoju rezbársku dráhu. Najskôr to boli jednoduchšie veci s ľahšími motívmi, no dnes si trúfnem už aj na fujaru. Prepracoval som sa k nej sám. Nikto ma to neučil. Starí majstri si svoje tajomstvá strážia. Poháňala ma nielen láska k drevu, ale k ľudovej piesni a folklóru vôbec," tvrdí Milan.
Pracuje popamäti. V mysli vidí, ako by mal nástroj či podložka vyzerať, potom mu už len stačí chytiť do ruky rezbárske náčinie a dlhé hodiny trpezlivo opracováva drevo. Najradšej tvorí z lipy, ale aj javor s topoľom sú vďačné materiály. „Nerád však vyrezávam zo smrekového dreva. To po čase zvykne praskať," dodá majster. Na konzervovanie dreva používa tradičný včelí vosk. Ten je vraj najlepší. Pri práci mu občas pomáhajú syn Milan a dcérka Ema.
Svojmu koníčku sa venuje jedenásť rokov
„Výroba fujár je pre mňa potešením. Fujare musíte vdýchnuť život. Čim viac lásky do nej pri zhotovovaní vložíte, o to krajší bude mať hlas. Keď ste smutný, vylúdite z nej clivý tón, keď ste dobre naladený, tón bude znieť veselo. S píšťalkami je to podobne," hovorí majster z Hnúšte.
Milan má tridsaťšesť rokov a rezbárstvu sa venuje jedenásť. „Vyrezával som už podložky pod trofeje do Ameriky, Rakúska, Česka i Talianka. Medzi poľovníkmi sú obľúbené. Dobre sa na nich vynímajú ich trofeje. Táto podložka, ktorú mám práve rozpracovanú, bude vhodná pre zdatného jeleňa. Jednu som už zhotovil aj pod žraločiu čeľusť," povie majster.
V kúte jeho dielne nájdete samorasty rôznych tvarov. Priniesol si ich z potuliek po prírode. „Príroda je najšikovnejšia umelkyňa. Jej diela sú dokonalé. V prírode nájde človek, všetko, čo potrebuje pre život. Dnes žijeme takú zvláštnu dobu. Hektickú, rýchlu, uponáhľanú. Mne sa v mojej dielni aspoň občas darí zabudnúť na realitu," zakončí svoje rozprávanie šikovný rezbár z Hnúšte.
Autor: Zita Suráková ml.
