RIMAVSKÉ ZALUŽANY. Rád spomína na časy, keď denne tkal guby. „V Klenovci sa v deväťdesiatych rokoch tkalo v desiatkach domov. Osem rokov sme ich vyrábali pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Tkáčstve remeslo sa kedysi dedilo z pokolenia na pokolenie. Tkáčsky stav hrkotal takmer v každom dome. Na tkanie sa používala bavlna, ľan i ovčia vlna. Z vlny sa tkali guby. S vlasom, alebo také so slučkami na povrchu," hovorí Jozef Siničák. Býva v Rimavských Zalužanoch a kedysi do mesiaca utkal aj tridsať gúb. V súčasnosti si sadá za krosná len päť či šesťkrát do roka, aby nevyšiel z cviku.
Bol majstrom, nie obchodníkom
Bývalý baník sa do kraja v údolí Rimavy presťahoval z východu. „Aj v detstve som sa motal pri krosnách. Niekedy si ľudia sami tkali ľanové i konopné plátno. Z jemnejšieho boli košele, z hrubšieho gate a plachty. Keď manželka prišla o prácu, rozhodli sme sa, že to skúsime s tkaním gúb. Zadovážili sme si krosná, otvorili živnosť a tkali. Guby z Klenovca poznali aj v zahraničí. Na vlasatých prikrývkach sa dobre oddychuje," tvrdí majster. No potom to vraj začalo všetko upadať. O ovčiu vlnu prestal byť záujem.
„Aj som sa pokúsil niektoré svoje guby predať, ale priznám sa, že mi to veľmi nešlo. Ja som gubár a nie obchodník. Pamätám sa, ako som prišiel za jednou majiteľkou obchodu. Opýtala sa ma, koľko by som za moju gubu chcel dostať. Povedal som, že osemsto korún. Ona začala niečo hádzať do kalkulačky a potom mi povedala, že by ju v tom prípade musela predať za tisícšesťsto a to je vraj nepredajné. Tak skončilo moje obchodovanie," tvrdí sedemdesiatročný gubár. Tkanie gúb však definitívne nezavesil na klinec. Občas tká pre priateľov a známych. „Veľmi by som chcel, aby sa toto staré remeslo zachovalo aj pre budúce generácie," tvrdí.
Tradícia by nemala vymrieť
V okolí Klenovca a Látok bola niekedy vlna slušnej kvality. „Aj sme ju podľa potreby farbili. Za deň sme dokázali utkať aj tri metre. Vzory sme si vymýšľali. Pri praní vlny sa nepoužívali žiadne chemikálie, len čistá voda. Po vypratí bolo treba vlnu načechrať," približuje postup pán Jozef, ktorého mrzí, že v súčasnosti nie je o vlnu záujem.
„Je to veľká škoda. V minulosti vedeli gazdovia či pastieri oceniť kvalitu gúb. V lete chladila a v zime hriala. Ochránila pred dažďom aj mrazom. Netradičná tkanina mala svoju hodnotu. Dúfam, že momentálny útlm bude len dočasný a raz sa gubárstvu na Slovensku opäť začne dariť. Kultúrna tradícia by nemala vymrieť," s patričným dôrazom v hlase zakončí svoje rozprávanie jeden z posledných mohykánov gubárskeho remesla.
Autor: Zita Suráková ml.
