LUČENEC. Rozdávanie potravín pre ľudí v hmotnej núdzi narazilo na kritiku niektorých starostov. Tí tvrdia, že už teraz majú veľa povinností, a preto odmietajú robiť to, čo by mal zabezpečiť niekto iný. Na štvrtkovom (16. 6.) stretnutí starostov z 26 obcí okresu Lučenec padali aj tvrdšie slová.
„Potravinovú pomoc majú zabezpečovať charitatívne organizácie, ktoré majú priviezť múku i cestoviny priamo k adresátom, teda k ľuďom v hmotnej núdzi. Povinnosťou nás, starostov, je informovať ľudí o tom, aby na obecný úrad priniesli potvrdenie z úradu práce o tom, že sú v hmotnej núdzi. Alebo doklad o tom, že poberajú dôchodok do 305 eur. Nie sme povinní zabezpečiť autá a vycestovať do skladu do Šimonoviec,“ hovorí starosta Dobroče Ján Krnáč. Starostovia uzavreli s úradom práce dohodu o tom, že ich pracovník bude vydávať potvrdenia o dávkach v hmotnej núdzi priamo v obciach. Nezamestnaní týmto krokom ušetrili cestu do okresného mesta.
Projekt nie je dotiahnutý do konca
Európska únia v tomto roku vyčlenila na pomoc 500 miliónov eur, Slovensku pridelila 45-tisíc ton obilia. Adresátmi pomoci u nás sú poberatelia dávky v hmotnej núdzi a príspevku k dávke, či spoločne posudzovaná osoba, dôchodcovia s penziou do 305 eur, ľudia na hranici životného minima, detské domovy, domovy dôchodcov a sociálnych služieb, profesionálne rodiny a opustené matky s deťmi. Starostovia sú však presvedčení o tom, že tento projekt je nedoriešený.
„Doteraz neboli určené jasné pravidlá, napríklad aj to, kde budú verejné sklady. Sklad v Šimonovciach je od nás ďaleko. Nedávno som telefonoval do charitatívnej organizácie v Krupine, kde som však nedostal jasné odpovede,“ tvrdí starosta Budinej Milan Čerpák.
Chudobní sú aj tí, ktorí pracujú
Rozdávanie potravín kritizuje aj starosta Lovinobane Marian Lenhard. „V našej obci je veľa ľudí, ktorí chodia do práce za minimálnu mzdu a možno keby boli nezamestnaní, tak by ich mesačný príjem bol taký istý alebo aj lepší, ako je teraz. Týchto ľudí sa nikto nespýta, či majú z čoho žiť a takým, ktorí sú roky evidovaní na úrade práce a mnohým sa ani nechce robiť, ideme pomáhať. To je nehorázne!“ rozhorčuje sa starosta. V Lovinobani žijú desiatky rodín, ktoré majú nárok na bezplatný prídel potravín.
„Ak by sme chceli do dediny priviezť tie tony múky a cestovín, potrebujeme tri alebo štyri nákladné autá. Peniaze z obecného rozpočtu vieme využiť aj rozumnejšie,“ dodá Lenhard. Jeho kolega z Dobroče si zas myslí, že takáto pomoc je potrebná v krajinách tretieho sveta. „Ľudia u nás, ktorí sú v hmotnej núdzi, nehladujú. Takáto pomoc pre nich nie je účinná,“ tvrdí Krnáč.
Problém je s dovozom potravín
Na jedného sociálne odkázaného obyvateľa pripadá po 20 kilogramov múky a cestovín. Prevzatie potravinovej pomoci musia potvrdiť podpisom. Múku a cestoviny distribuuje Potravinová banka so šiestimi partnerskými organizáciami. Zo šiestich skladov ich rozvážajú po Slovensku. Prezident Potravinovej komory Marko Urdzík pripúšťa, že distribúcia je náročná na logistiku.
„Na Slovensku je asi 370-tisíc sociálne odkázaných ľudí. Nemôžeme každému doručiť potraviny osobne,“ hovorí prezident. S distribúciou nie je spokojný ani starosta Trebeľoviec Štefan Šulek. „S dovozom potravín je problém. Obce nemajú peniaze na to, aby financovali dovoz bezplatného prídelu. V Trebeľovciach je minimálne dvadsať rodín, ktoré majú nárok ba bezplatné potraviny. V jednej žije až pätnásť ľudí, čiže ide o tony potravín,“ tvrdí Šulek.
V Šimonovciach je rušno
V Šimonovciach, v obci v okrese Rimavská Sobota, už prvé tony potravín rozdali. V malej obci pri sklade potravín býva rušno. Ľudia, ktorí si domov odnášajú múku a cestoviny, sú spokojní.
Pani Darina Pozsgajová má štyridsaťsedem rokov. Nezamestnaná žena žije so svojou dvanásťročnou vnučkou. Jej mesačný príjem je 180 eur.
„Sú dni, keď naozaj už ani niet čo dať do hrnca. Vyplatím si elektrinu a zostane mi niečo cez sto eur. Som vďačná za múku i cestoviny. Napečiem buchty a cestoviny sa dajú jesť aj samé,“ hovorí pani Darina. Jej susedky zo Šimonoviec sú v podobnej situácii. „Ja mám 42 rokov, som na polovičnom invalidnom dôchodku a manžel je nezamestnaný. Do mesiaca musíme vyžiť z 248 eur. Niekedy mi je už aj do plaču, veď mi neostane ani na lieky. Žijeme nie na hranici chudoby, my sme už dávno pod ňou,“ horekuje pani Ingrida. Pätnásť rokov je bez práce aj Hildegarda Oláhová. „Možno sa to niekomu zdá nepochopiteľné, ale pre nás, ktorí žijeme v takej chudobe, sú potraviny tým najkrajším darčekom,“ hovorí.
