OBECKOV. Väčšinu z dvanástich mesiacov je pracujúcim manželom a otcom. Na niekoľko dní v roku však oblieka kombinézu a spolu s kamarátmi na motorke spoznáva európske krajiny. Jozef Maslaňák z Obeckova za osem rokov precestoval na svojom stroji kus Európy.
K motorkám sa dostal ako deväťročný. „Môj strýko jednu mal a vtedy som si povedal, že keď budem veľký, budem motorkárom aj ja. V trinástich sme spolu s chalanmi z dediny začali jazdiť po poliach a chotároch na čezetách a pionierkach, no začalo nám to byť málo,“ povedal Jožo. S dospievaním prichádzali povinnosti.
Popri vysokej škole či povinnej vojenskej službe nebol na motorky čas. „Keď som sa oženil a našiel si prácu, začal som pokukovať po nejakom stroji. Kúpil som si motorku bez papierov, aby som na nej jazdil mimo ciest, len poza humná. To však nestačilo. S ďalším strojom som za pár mesiacov prebrázdil okres, región i celý kraj,“ priblížil 36-ročný motorkár.
Prvý výlet trval štyri dni
Na internete začal čítať o skúsenostiach ľudí, ktorí takto spoznávajú cudzie kultúry. Ich zážitky ho oslovili a rozhodol sa, že s partiou absolvujú prvý niekoľkodňový výlet. „Išli sme cez známu vinohradnícku oblasť Tokaj, odtiaľ do najvýchodnejšej dediny na Slovensku do Novej Sedlice. Z nej sme smerovali do najsevernejšej dediny Oravská Polhora a odtiaľ do Osvienčimu. Manželka sa o mňa bála a najprv bola proti, no nakoniec súhlasila.“ Jožova prvá cesta v ňom vypestovala závislosť. Zo štvordňovej jazdy boli šesť či sedemdňové. V súčasnosti na cestách strávi súvisle okolo dvoch týždňov.
Za dva týždne 600 eur
Jazdí na endure, ktoré je podľa neho na takéto cesty najvhodnejšie. „Páči sa mi aj superšport, ale s takým výkonom aj rozumný jazdec niekedy precení svoje schopnosti a potom ho motorka nepríjemne prekvapí. Na endure sa dostanem takmer všade, či idem po asfaltke alebo prašnej ceste,“ skonštatoval Obeckovčan, ktorý absolvuje niekoľkodňovú jazdu pravidelne každý rok. Na motorke už prešiel Maďarsko, Poľsko, Česko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Albánsko, Bulharsko, Macedónsko, Grécko, Gruzínsko či Turecko.
Juhovýchodný smer nie je náhodný. Podľa Joža ho cesta na západ vyjde drahšie. Na juhovýchode sa za dvadsať eur najedia, napijú a prenocujú. „Za dvojtýždňovú cestu spojenú s nákupom suvenírov, stravovaním, ubytovaním a benzínom zaplatím do 600 eur. Suma, ktorú niekto dá na návštevu jednej prímorskej krajiny, použijem na spoznanie napríklad deviatich krajín naraz.“
Spoznávajú nové kultúry
Partia motorkárov sa spoznala náhodou na internete. Odvtedy chodia po kontinente raz vo štvorici, inokedy ich je sedem. „Nie každému vyjde dovolenka na rovnaký dátum, tak sa zvykne stať, že traja vyštartujeme z Veľkého Krtíša a po troch dňoch sa so zvyškom stretneme napríklad v Srbsku,“ povedal Jožo. Denne prejdú okolo tristo kilometrov. Večer majú prestávku, aby si našli ubytovanie alebo miesto, kde môžu spať pod holým nebom. „O tom to je, spoznávať nové kultúry, ľudí, krajiny. Celý deň si na motorke užívam, len večer je trochu ťažší, keď si uvedomím, že som ďaleko od manželky a detí.“
Za sebou má desiatky tisíc kilometrov a len jednu nehodu, ktorá podľa jeho slov nebola vážna. „Bolo to v Kurdistane. Do cesty mi nečakane vbehol pes. Skončilo to dvadsaťmetrovým šmykom po zemi a odretým plecom. Našťastie sa nič horšie nestalo. Kamarát, ktorý išiel predo mnou, si až po polhodine všimol, že chýbam.“
S vodičmi áut si na problémy nespomína, aj keď šoféri vo východných krajinách Európy sú podľa jeho slov iní ako tí slovenskí. „Zvládajú vyberať aj tie najťažšie zákruty a križovatky bez akýchkoľvek problémov. Majú to vybehané. Treba sa s nimi zžiť, ísť plynulo a nepreháňať to s brzdením a pridávaním plynu. Samozrejme, základom je mať dobrý klaksón.“
Ľudia sú na východe milší
Okrem spomenutej nehody si z ciest nosí výhradne pozitívne zážitky. Skúseného motorkára vždy dokáže prekvapiť pohostinnosť cudzincov. „Keď sme šli cez Turecko, každý nás pozýval na čaj. Len tak, peniaze by ich urazili. Najviac sa mi však páčilo, keď sme zastali v bistre neďaleko gruzínsko-tureckých hraníc. Najedli sme sa a vedúcej sme sa spýtali, či sa môžeme vyspať na podstene. Súhlasila. Chvíľu na to však dorazila partia mladých chalanov a jeden z nich nás pozval k sebe.“ Partia motorkárov strávila s Gruzíncami takmer celú noc. „Bola medzi nami jazyková bariéra. Ako tak sme sa s jedným dohovorili po rusky, ale inak na tom nezáležalo. Popíjali sme, komunikovali rukami-nohami a nakoniec sme tam aj prespali. Keď sme im za pohostenie a ubytovanie ponúkli peniaze, rázne odmietli. Nechali sme im aspoň dobré domáce klobásy. S chalanmi komunikujeme cez internet a ak sa podarí, išli by sme ich budúci rok opäť navštíviť,“ pospomínal Jožo.
Ľudia na východe sú podľa jeho slov milší. Keď sa opýtajú na cestu, poradí im hneď niekoľko domácich. Stalo sa aj to, že jeden sadol do auta a partiu eskortoval na vyše dvadsať kilometrov vzdialené miesto. Snom dobrodruha z Obeckova je na motorke zdolať Afriku. „Je to o čase a peniazoch. Najradšej by som prešiel celý kontinent od vrchu až po spodok, no zatiaľ uvažujem reálne a stačilo by mi prísť po rovník. Túžim spoznať a zažiť africkú divočinu a púšť,“ zakončil Jožo.
